Posledný májový víkend, počasie na Tatry ako stvorené, slnečno, bezbúrkovo, možno až moc teplo, ale krásne. Rôzne povinnosti nám však nedovoľuju dostať sa tam. Nedeľu podvečer však padne rýchle rozhodnutie - píšem krátky odkaz šéfovi že pondelok si beriem voľno. Vodiť ma bude Bulko. Po krátkom zvažovaní vyberá túru ktorá by sa mi mohla páčit – Štáflovka na Voliu vežu. A teda vôbec sa nemýlil...
V aute máme okrem lezeckých vecí nabalené aj bicykle, aby sme na Popradské nemuseli šlapať pešo. Prvých pár záberov do pedálov o 6 ráno chce riadnu dávku sebazaprenia, ale o to viac ich človek ocení cestou dolu. Po strmej prvej polovici sa ale rozhýbem, a za chvíľu dávame kávu na Popradskom, pre prípad že nás bajk neprebudil úplne.
Nástup pod Volovku sa mi zdá v pondelok ráno, keď v doline nestretneme nikoho, veľmi príjemný. Človek vníma okolie nejak inak, keď sa zrazu nemusí na chodníku stále niekomu vyhýbať. Vlastne počúvam len spev vtákov a prvý človek ktorého stretávame je chatár z Chaty pod Rysmi s krosnami na chrbte a rádiom na krosnách. Zdá sa mi, že pod Vežou sme celkom rýchlo, posledný kúsok pod stenu tvorí ešte stále snehové pole, obúvame mačky, a za chviľu ich už meníme za lezečky.
Lezenie je zväčša ľahké, ale krásne, hravé, v pevnej skale s výbornými chytmi. Všetko to odsýpa plynule a pohodovo, ja si vlastne len užívam pohyby a výhľady kedže na nič iné na druhom konci Bulkovho lana myslieť nemusím. Vidno, že ma už dobre pozná, vybral pre mňa ideálnu cestu, pohodlné štandy na policiach, najťažšia dĺžka za V. v nádhernej platni, cesta nie je dlhá tak, že by ma vyčerpala, proste ako šitá pre mňa. Žula je drsná, výborná na trenie, lezečky na nej držia oveľa lepšie ako na vápne, na ktoré som zväčša zvyknutá. Po 2.5 hodinách čistej radosti sme na vrchole. Som šťastná, užívam si výhľady a horalku, Bulko cigaretku. Ako za odmenu v tesnej blízkosti nás zrazu zakrúži orol, kraľ Tatier. Ešte som nevidela orla takto blízko vo voľnej prirode, ostala som ohromená jeho majestátnosťou, pre mňa veľmi silný zážitok.
A už len zísť, aj keď pre mňa je to vždy nepríjemnejšia časť túry ako výstup. Zas sa však presviedčam že obavy boli zbytočné. Prvý kúsok hrebeňa schádzame v skalnom teréne na pešo, istená som na krátkom lane. Vo Východnej Volej štrbine obúvame mačky a čaká nás pomerne dlhý zostup snehovým poľom na firnovom lane. Sneh je v tomto úpeku už dosť vyhnitý, pár krát sa mi šmykne, ale napnuté lano ma vždy udrží na nohách.
Pri Žabích plesách umývame a balíme mačky a už úplne spokojní, že sme to zvládli utekáme na Popradské na niečo osviežujúce, predsa len je horúco. Aj to teplo ma vyčerpalo, a preto až teraz naplno ocením ten bajk. Už sa len pustiť dolu, s hlavou plnou prijemných myšlienok…
Krásny deň, krásna túra, a pre mňa hlavne neoceniteľný pocit že som celý čas bola naozaj v dobrých rukách...ďakujem :-)