Forbes každoročne zostavuje zoznamy rôznych milionárov a miliardárov. Zatiaľ sa v ňom nenachádzajú žiadni horskí vodcovia a tak skoro sa tam určite vyskytovať nebudú. Iba, že by sa dali popri vodení na podnikanie v IT biznise, alebo farmaceutike. Redaktorku slovenskej mutácie časopisu Forbes Tatiánu Vavrovú  zaujal príbeh našich dvoch horských vodcov natoľko, že sa rozhodla s nimi spraviť rozhovor do tlačenej verzie magazínu. My vám ho teraz prinášame: 

Na dohodnutom stretnutí na popradskom letisku sa najskôr stretávame len s Marekom Biskupičom. Ján Kořínek mešká, je na leteckom zásahu v Slovenskom raji. Marek je lavínový špecialista a šéfuje Stredisku lavínovej prevencie, Ján je lekárom vrtuľníkovej záchrannej služby. A spolu s dvomi ďalšími kolegami popritom fungujú aj v agentúre Tatryguide, takže ak ste ešte neboli na Gerlachu či inom štíte (nielen v Tatrách), zoberú vás tam.

Marek, prečo ste sa rozhodli pre lavíny?

MAREK BISKUPIČ: Vyrastal som v Liptovskom Mikuláši, prirodzene som mal blízko k horám. Chcem som vedieť, čo sa v nich deje. Lavíny ma zaujímali od strednej školy, na vysokej som robil o nich diplomovku a robím o lavínach aj dizertačku. Prostredie v kopcoch je zaujímavé, mení sa v priebehu roka aj z minúty na minútu. Lavína je práve taký veľmi rýchly proces, z pekného bieleho snehu vie byť veľká skaza. Fascinuje ma ten mechanizmus zmeny a jej ohromná sila.

Máte osobnú skúsenosť s lavínou?

MB: Bohužiaľ áno. Má ju dosť veľa horských vodcov, ale často o tom nechcú hovoriť. Nie je to príjemný zážitok.

Aký je to pocit ocitnúť sa v takej extrémnej situácii?

MB: Je to veľmi náhle, nečakáte to, máte pocit, že ste v bezpečnom teréne. Lavíny sú zákerné, vedia prekvapiť. Vtedy sme mapovali jednu lavínu v Jasnej v Nízkych Tatrách, kde deň predtým zomrel človek. Hľadali sme odtrh. Myslel som, že sme na bezpečnom mieste, nebolo to strmé, kúsok od zjazdovky. Ako som sa pohol smerom ku kolegovi, došlo k takzvanému diaľkovému odtrhu.


Marek Biskupič (34) vyštudoval Univerzitu Karlovu v Prahe, kde si robí i doktorát. Je šéfom Strediska lavínovej prevencie a zastupuje Slovensko v lavínovej komisii IKAR (Medzinárodná komisia horskej záchrany) a v Európskom spoločenstve lavínových služieb EAWS. Je profesionálny horský záchranár a horský vodca s medzinárodným certifikátom UIAGM.

To nám vysvetlite.

MB: Keď nezaťažíte kritické miesto priamo, ale na diaľku, odtrhne sa a strhne človeka. Ľudia, ktorí sa v horách pohybujú často, sa do takýchto situácií môžu dostať častejšie. Na jednej strane narastajú ich skúsenosti, vedia, čomu sa majú vyhnúť, ale pre nevyspytateľnosť lavín sa môžu do nich napriek tomu dostať.

Ako ste reagovali?

MB: Našťastie som nebol úplne pod snehom, mal som lavínový batoh, podarilo sa mi zbaviť sa jednej lyže a nejako som z lavíny potom vylyžoval. Ale bolo to tesne pred skalnou bariérou. Keby ma lavína ťahala ďalej, nedopadlo by to dobre.

Čo si po takom zážitku povie lavinológ?

MB: Fúkal vtedy veľmi silný vietor z opačnej strany, ktorý vytvoril ďalšie snehové dosky. Nechceli sme tadiaľ lyžovať, ale ten svah bol veľmi plytký, normálne sa na takom lavíny netrhajú. Neskôr sme to merali. Tým, že situácia bola taká nestabilná, aj na ňom sa lavína utrhla. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie, v tej chvíli som si hovoril, doparoma, to je ona, to je ona… Človek vie o lavínach veľa, veď sa im profesionálne venujem, ale stále dokážu prekvapiť.

Koľko ľudí sa na Slovensku venuje lavínam?

MB: V Stredisku lavínovej prevencie, ktoré patrí pod Horskú záchrannú službu (HZS), sme šiesti. Robíme výskum lavín, snehu, zrážkok v kopcoch, klimatických zmien. Každý z nás je aj horský záchranár. Keď sú vážne lavínové nehody, chodíme tam.

Ako pomáhajú v lavínovom výskume nové technológie?

MB: Na Slovensku je zhruba 4-tisíc lavínových svahov, máme ich zmapované. Akurát nevieme presne povedať, kedy padne lavína. Meteostanice nám povedia, čo sa deje s počasím a družicové snímky, kde lavíny padajú a kde nie. Technológie nám pomáhajú aj pri záchrane. Ak máte lavínový batoh, výrazne to zvyšuje šance na prežitie.

Študovali ste v Prahe a kým ste sa vrátili do Tatier, boli ste napríklad aj na Špicbergoch. Tiež kvôli lavínam?

MB: V rámci výmenného pobytu som sa dostal do Nórska, študoval som tam ľadovce a morény. Na Špicbergoch funguje univerzitné centrum, pobočka štyroch najväčších nórskych univerzít. Sledujú tam arktické prostredie. Bol som tam viackrát, spolu možno päť mesiacov. Istý čas som tam robil aj mašera, vozil turistov na psích záprahoch. Na Špicbergoch je hlavne dôležité, aby ste vedeli strieľať z pušky, keby ste sa náhodou dostali do blízkosti ľadového medveďa. Bez toho by ste nemali šancu, je naozaj veľký. Aj keď tam prídete na študijný pobyt, na začiatku máte povinný kurz, v ktorom strieľate na maketu medveďa. Našťastie som tento tréning nemusel využiť. Prišiel tam za mnou aj Janči, vybrali sme sa na najvyšší vrch Špicbergov. Nie je vysoký, zhruba 1 600 metrov, ale trvá možno dva týždne, kým sa k nemu dostanete, je odľahlý. Ťahali sme si sánky, v noci stavali oplôtky s výbušninou proti medveďom. Človeku dajú čas reagovať, keď sa medveď priblíži.

Ako funguje v úplne inom prostredí horský vodca? Pýtate sa miestnych s čím rátať?

MB: Medzinárodný kurz vodcovstva vám dáva právo viesť ľudí po celom svete, od Matterhornu, Mont Blancu, Himalájí po Gerlach. Ale určite na nových miestach konzultujeme. Tak isto ako keď do Tatier príde napríklad švajčiarsky horský vodca - je bežné, že sa nám ozve.

Keď si vás napríklad niekto chce objednať a ísť do Álp či do iných kopcov, kde ste nikdy neboli, ako presne postupujete?

MB: Najskôr zisťujeme, aké sú tam podmienky. Vodca je za človeka zodpovedný. Takže je normálne urobiť manažment rizík. Voláme lokálnym vodcom, sledujeme počasie, stav ľadovca, či nie je moc rozbitý. To je ešte príprava z domu. Príprava na mieste znamená, kde presne overujeme, aké sú podmienky na skale, na ľadovci, samozrejme ako sa vyvíja počasie. To všetko môže spôsobiť veľké problémy, ak sa napríklad v zime prudko oteplí a začnú padať mokré lavíny. Ľudia si idú do hôr oddýchnuť, týmito vecami sa za nich má stresovať vodca.

Musí mať horský vodca dobrodružnú povahu?

MB: Jasné, inak by ho liezť po horách dlho nebavilo. Ja keď som bol malý, neznášal som chodiť na túry. Mali sme ísť do kopcov a ja som sa hádzal o zem, chcel som pozerať rozprávky. Zdalo sa mi to nudné, dve-tri hodiny šliapete a nič sa okolo veľmi nemení. Pre väčšinu detí je to zrejme podobné.

Kedy sa to u vás zlomilo?

MB: Na strednej škole, asi som sa už nasýtil rozprávok a chcel som byť von (smeje sa).


Ján Kořínek (34) vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Sedem rokov je lekárom vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby ATE v Poprade. Je dobrovoľný člen HZS,Strediska lavínovej prevencie. Je členom medicínskej komisie IKAR. Okrem toho je horským vodcom UIAGM.

Človek z ATE nám oznamuje, že sa z Košíc práve vracia vrtuľník s Jánom Kořínkom. Počkáme ho na pristávacej ploche. Z červeno-bielej Augusty vystupuje bosý tridsiatnik v červených nohaviciach, v ruke drží mokré topánky. Boli sme v prielome Hornádu, vysvetlí rýchlo ešte predtým, než sa prezlečie do "civilu".

Koľko ste dnes mali zásahov?

JÁN KOŘÍNEK: Zatiaľ jeden, v Slovenskom raji. Počet zásahov závisí od sezóny. V lete, keď sú v horách otvorené turistické chodníky, je ich viac. Na jeseň to ustane...

(Zvoní mu telefón, Kořínek hlási zranenia a spôsob ošetrenia šesťročného chlapca z Litvy.)

V zime číslo opäť stúpne, to sa aj s Marekom stretávame na lavínových svahoch, riešime zranenia lyžiarov. Od začiatku roka dodnes (rozprávame sa 18. júla, teda zhruba 200 dní v tomto roku) to bol 117. let. Niekedy letíme aj trikrát za deň a niekedy vôbec, keď je napríklad zlé počasie a vzlietnuť nemôžeme.

Ste lekár a tiež horský záchranár a vodca. Ako ste došli k tejto kombinácii?

JK: Prirodzene. Narodil som sa na Liptove, ráno vidím slnko vychádzať spoza Kriváňa a večer zachádzať za Chočom. Hory sú súčasťou nášho života od malička. Venoval som sa športu, lyžoval som, robil lezenie aj skialpinizmus. Keď som sa potom dostal na medicínu v Prahe, nejako sa to spojilo.

Medicína vás ťahala?

JK: Vždy ma bavili prírodné vedy. Chcel som ich študovať v Bratislave alebo v Košiciach. V tom čase som pretekal v skialpinizme a so mnou aj o rok starší kamarát, ktorý začal študovať medicínu v Prahe. Povedal mi, poď aj ty, odtiaľto je bližšie do Álp, budeme sa spolu chodiť lyžovať. Zobrali ma a aj rodičia mi povedali - no tak tam teda choď, budeš doktor. V Prahe vtedy študoval aj Marek, poznali sme sa ešte z gymnázia. Po škole som začal v nemocnici v Mikuláši na oddelení anestézie a intenzívnej medicíny, ale chcel som robiť v teréne. Nebyť v bielom plášti, ale robiť prednemocničnú starostlivosť o pacienta. Keď sa naskytla možnosť ísť robiť na leteckú záchranku do Popradu, využil som to. Je to pekná robota.

Ako sa z pohľadu lekára správajú ľudia v horách, kde robia chyby?

JK: Preceňujú svoje sily a technické vybavenie. Dostanú sa tak do miest, z ktorých sa nevedia vrátiť. Alebo si dobre túru nerozplánujú, vyrážajú na ňu neskoro. Keď podcenia počasie a zastihnú ich búrky, ponáhľajú sa a na mokrom teréne potom hrozí, že sa šmyknú. To je len krok od fatálneho úrazu. Takže čo môžem odporúčať je, aby si ľudia naozaj dobre zvážili, aké majú schopnosti a aké sú okolnosti.

Ako by sa mali ľudia správať, keď sa v horách ocitnú v nebezpečenstve, zápasia so stresom?

MB: Mali by zachovať pokoj. Samozrejme, viem, že ich zaplaví adrenalín.

Podľa vašich skúseností, je namieste stereotypné uvažovanie, podľa ktorého sa do problémov v horách dostávajú častejšie napríklad českí turisti?

MB: Je to stereotyp. Robili sme si štatistiky na zimnú turistiku. Najpočetnejšia úrazovosť, aj v lavínach, sa týka Slovákov. Prirodzene, je nás tu najviac. V minulosti  ľudia z Čiech boli častokrát pri veľkých lavínových nehodách, táto nálepka sa s nimi ťahá dodnes.

Marek spomínal lavínu, čo najdramatickejšie ste v horách zažili vy?

JK: V robote občas zažívame, že nás podfúkne na vrtuľníku a máme pocit, že výkon nebude stačiť. Ale zatiaľ sa nič nestalo. A pri lezení som si raz zlomil nohu. Boli sme ešte len začiatočníci, študenti, keď mi na nohu spadli kamene zo steny. Marek ma transportoval do doliny.Urobili sme chybu, podcenili sme situáciu na aprílových skalách. Mali sme možno dvadsať. Tuším ani len prilby na hlavách sme nemali. Niečo nás to naučilo.

Chodí dnes do hôr veľa takýchto neskúsených mladíkov?

JK: Tým, že teraz je rozmach outdoorových športov a ľudia si vedia zaobstarať ľahko výbavu na lezenie, tak áno. Často bez toho, aby mali nejaké kurzy či sa niečo učili v horolezeckom oddieli, sa o lezenie pokúšajú sami. Po takých potom lietame. Veľa razy vidíme, že spravili amatérsku chybu.

Čo si horský vodca zisťuje o ľuďoch, ktorých má viesť?

MB: Klasicky zdravotný stav. Pýtame sa ich vopred na krvný tlak, vážnejšie choroby.

JK: Človeka treba od začiatku pozorovať, sledovať, ako môže reagovať, a snažiť sa predísť situácii, kedy by sa do paniky dostal. Zistíte to veľmi rýchlo: jednak ako vládze aj ako sa pohybuje v teréne, ako našľapuje na skalu.

Stáva sa, že keď už ľudia prídu do hôr, chcú výstup absolvovať stoj čo stoj, bez ohľadu na riziká, napríklad pri horšom počasí?

MB: Občas áno, ale väčšina uzná, keď je počasie nevhodné. Veď si prišli výlet užiť. Snažíme sa potom zmeniť termín. Niektorí chcú možno výzvu a vyjsť na kopec aj v zlom počasí. Je potom na nás, aby sme zvážili riziká. Niekedy musíme odmietnuť. Je taký "vtip", že horský vodca je jednou nohou v base a druhou v hrobe. Čierny humor. Umenie vodcu je v tom, aby vedel túru v správnom čase otočiť, keď je to potrebné. Lebo keď vás niekde v stene zastihne búrka, nie je to sranda. Musím myslieť na to, že na lane mám naviazaného človeka, ktorý má v teréne ďaleko menšie skúsenosti a ste za neho zodpovedný. V krízovej situácii môže reagovať panicky.

Máte aj takýto prípad?

MB: Moju ženu (smeje sa). Zobral som ju na túru a asi som to neodhadol. Hoci lezie, na jednej vežičke sa zasekla. Ale zvládli sme to. Občas sa stane, že stačí, keď človeka v takejto situácii upokojíme, presvedčíme, aby pokračoval. Často môže byť zlezenie rovnakou trasou ťažšou možnosťou než cesta dopredu. Keď sa ľudia prekonajú a vyjdú na vrchol, bývajú potom veľmi šťastní. Ale vnímam, že mnoho ľudí má strach, ktorý im zväzuje nohy.

JK: Ak sa už dostaneme do fázy, že človek sa na nejakom mieste zasekne, samozrejme ho tam nenecháme, aj keby sme ho odtiaľ mali zlaniť. 

Aké sú minimálne predpoklady na zvládnutie Gerlachu?

MB: Človek nemusí byť žiadny lezec, stačí, keď má za sebou nejaké turistické výlety, cez Priečne sedlo, Prielom, Slavkovský štít. Mala by tam byť určitá priemerná úroveň kondície, dokázať šliapať v normálnom tempe osem hodín. Niektorí Gerlach zvládnu za šesť, niektorí za dvanásť hodín.

JK: Gerlach nie je ťažká túra, zo Sliezskeho domu má okruh len 8,5 kilometra a prevýšenie 1100 metrov. Z nášho pohľadu je na ňom náročné skôr to, že musíme veľmi skoro vstávať a často môžeme mať spánkový deficit, veď obidvaja máme malé deti. A je to náročné aj psychicky, hlavne keď natrafíte na niekoho, s kým si až tak nesadnete. Ale stále nás to baví, hlavne to, že stretávame nových ľudí, ktorým sa snažíme urobiť pekný a zaujímavý deň. A to sa podarilo v podstate vždy. Zatiaľ sme si s nikým na konci dňa nepovedali, ste to najhoršie, čo som v živote stretol (smiech).

Viete, koľkokrát ste boli na Gerlachu?

MB: Nerobím si denník, neviem to odhadnúť. Ale určite mám ďaleko od starších vodcov, ktorí tam boli 500, 600-krát.

Vás ktorý tatranský kopec baví najviac?

MB: Klasické výstupové cesty, ako na Gerlach, sú skôr niečo medzi turistikou a lezením.

Mňa osobne zaujímajú hlavne tie lezecké, napríklad západná stena Lomničáku. Ale je tu ešte veľa ciest, ktoré som nešiel. Chodíme aj do Dolomitov, do Álp. Asi to tak má väčšina vodcov, baví nás, keď sme viac v stene, viac lezieme na rukách, viac dĺžok.

Ján, vy sa venujete aj vertikálnemu lezeniu po ľade, baví vás tiež viac zimné vodenie ľudí?

JK: Nie je to o sezóne. Baví ma práca s ľuďmi. Stačí, keď si povedia, absolvovali sme Gerlach, niečo sme sa naučili, vieme, na čo si dávať pozor a tešia sa na ďalšiu túru. Ale jasné, v zime ma baví lyžovanie, lebo je to paráda a nemusíte chodiť dole kopcom peši (smeje sa). Možno ma teda predsa len viac baví to zimné vodenie. Aj preto, že vtedy je na kopcoch menej ľudí.

Aká je teraz sezóna v Tatrách?

MB: Zatiaľ je celkom studené leto, nestabilné počasie, popoludňajšie búrky. Ale gro túr robíme v auguste, v septembri, to už býva pekné počasie.

Kto sú ľudia, ktorí chodia na vaše túry?

MB: Je to rôzne, od 20 do 60 rokov. Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú pozitívny vzťah k prírode a chcú si v nej oddýchnuť, ale aktívne. Od baníkov a drevorubačov až po vrcholových manažérov. Väčšinou sú ale bez ohľadu na profesiu skromní, nečakajú od nás na vrchole kaviár ani čapované pivo, chcú sa tam len dostať a mať pekný zážitok.

Sú ľudia viac ochotní zaplatiť za služby horského vodcu, alebo sa ešte mnohí pokúšajú ísť sami?

MB: Lepší sa to, čoraz menej ľudí takto špekuluje. Naše sadzby nie sú nízke, ale človek si tak kupuje bezpečnosť. S nami sa nestratí, riešime zaňho krízové situácie.

Kedy ste sa rozhodli vytvoriť agentúru TatryGuide?

JK: Nápad vznikol už počas toho, ako sme si robili kurz horského vodcu, čo je najvyššia forma vzdelania v horách. Kurz trvá štyri roky, je náročný na znalosti aj športové a technické zručnosti. Veľká záverečná skúška býva v Chamonix pod Mont Blanc. Vtedy sa začala tvoriť myšlienka, či by sme vedeli spolu fungovať. Vzniklo podľa nás zaujímavé spojenie - Marek je náčelník Strediska lavínovej prevencie, rozumie najlepšie snehu, ja som lekár a tretí kolega Jano Korenko je profesionálny člen HZS a kynológ.

MB: Od júla sme už vlastne štyria. Kolegovi Martinovi Buliakovi sa práve úspešne podarilo absolvovať kurz, takže výrazne percentuálne rastieme (smeje sa).

Najviac roboty máte asi v lete.

JK: Jasné, vtedy je najviac požiadaviek na vodenie na Gerlach či ďalšie štíty. V zime zas robíme lavínové či lezecké kurzy. Po ich absolvovaní by sa mali ľudia vedieť samostatne a bezpečne pohybovať v horách.

Aká je konkurencia medzi agentúrami vášho typu tu v Tatrách?

JK: Vodcov na Slovensku je zhruba 50, všetci sa poznáme. Určite po sebe nezazeráme. My ťažko môžeme konkurovať Spolku horských vodcov, ktorý je na trhu oveľa dlhšie, má históriu.

MB: Ale snažíme sa.

JK: Keď som sa rozprával s inými vodcami, všetci mi teraz na začiatku našej hlavnej sezóny, potvrdzujú, že je obrovský boom záujmu o takúto službu. Skôr začína byť problém, že vodcov je málo.

Cítite to aj vy?

JK: Áno, je veľký dopyt. Outdoor je teraz moderný, ľudia začali vyhľadávať iné zážitky. V zahraničí to vidíme už dlhšie, u nás tento vývoj i kopíruje nárast životnej úrovne.

MB: Ľudia už radšej zaplatia vodcu a nestresujú sa hľadaním cesty na Gerlach pomedzi skalné vežičky.


Pracujete so sociálnymi sieťami, blogujete. Je to spôsob, ako sa odlíšiť? Ako lacno robiť marketing?

MB: Určite. Kým nebol internet, existoval akurát zoznam horských vodcov s telefónnymi číslami založený niekde v kancelárii. Za starých čias vodca len čakal, kto sa mu ozve. Teraz, keď rastie konkurencia na trhu, už musíme robiť marketing aktívne. Už si nemôžeme dovoliť nepracovať s facebookom, instagramom, twitterom, blogmi.

V tom máte asi pred staršími vodcami náskok.

MB: Áno, ich vzťah k týmto kanálom a IT gramotnosť sú trochu slabšie. No gro záujemcov o takéto túry si ich hľadá cez internet.

Odlišujete sa aj cenami?

MB: Cenová hladina je veľmi podobná, nejako sa nepodbiehame.

Nemáte v sebe rozpor, že by ste aj chceli v Tatrách veľa ľudí, veď môžu byť vašimi klientami, no na druhej strane vám možno prekážajú davy na horských chodníkoch?

JK: My si stále vieme nájsť miesta, kde je pokoj

MB: Myslím, že návštevnosť v porovnaní s Alpami je stále relatívne nízka. A nie je tu ani taký nával, ktorý bol v Tatrách v 70. rokoch, ako hovoria starší. Vtedy ľudia nemali veľa možností kam cestovať, všetci chodili sem.

K vašemu biznisu. Nastavujete si na začiatku roka nejaké ciele, viete, koľko by vám mal priniesť?

MB: Berieme to skôr pocitovo, nemáme nejaké analýzy očakávaného obratu, zisku. Hoci jasné, sledujeme si návštevnosť na webe, na sieťach, teda skôr marketingové ukazovatele. Máme to rozdelené, každý z nás rieši nejaký sociálny kanál. Sme ale veľmi závislí aj od počasia. Príde zlé leto a nič sa nenaplní. Nie sme v strese, každý z nás má svoju robotu. V tomto sú na tom horšie kolegovia, ktorí sa venujú iba vodeniu. A ak sa zrania, odstrihnú sa od živobytia úplne.

Keď je priemerná sezóna, vie si profi-vodca zarobiť na celý rok?

JK: Určite. Závisí aj na jeho šikovnosti, v horách sa dá podnikať v každom ročnom období, netreba sa spoliehať iba na leto. Ľuďom sa dá ukázať niečo pekné aj inokedy. Klienta môžete učiť aj zimné lezenie, lezenie ľadov. Vytvoriť mu program na celý rok. Ideálne, keď sa k vám vracia. A stačí, keď máte takých možno päť do mesiaca.

MB: Tým, že si ľudí naviažete na lano, vytvorí sa tam akési puto dôvery. Ak sú po výstupe spokojní, zvyknú sa vrátiť.

Vedia horskí vodcovia a agentúry získať zdroje aj zo spolupráce s firmami vyrábajúcimi outdoor oblečenie a výbavu?

JK: Máme takéto rozdebatované spolupráce, vedeli by nám napríklad v budúcej sezóne materiálovo pomôcť. Keď klienti vidia, čo majú oblečené a čo používajú vodcovia, zaujíma ich to. Veď na chvíľu sme pre nich hrdinami.

MB: Nemôžeme si dovoliť mať staré konopné lano, musíme mať špičkový materiál a vybavenie.

Takéto spolupráce sú zaujímavé aj pre ich výrobcov, my pre nich otestujeme veci v teréne naozaj dôkladne.

Deti už beriete do hôr?

JK: Včera boli moje dcéry, dvoj- a štvorročná, na Zamkovského chate, vyšli úplne bez problémov. Staršiu by som chcel niekedy na jeseň zobrať zo sedla na Lomnický štít.

MB: Moji synovia majú dva roky a štyri mesiace. Toho staršieho sme brali v zime do expedičných sánok, páčilo sa mu to.

JK: Ale netreba to siliť. Ak z nich budú chcieť byť programátori, je to v poriadku, asi je to aj bezpečnejšie než byť horským vodcom. A ak budú chcieť byť v horách, tiež dobre. Aj keď my budeme rozumieť rizikám, čo napríklad moja mama veľmi nevie. A to je dobre.

MB: Moji rodičia tiež nie.

JK: Aspoň sa tak o nás neboja. My ako vodcovia vieme, čo sa všetko môže stať, bojíme sa aj za klientov. Oni si často neuvedomujú, ako sa mení počasie, v akom stave je skala. Niekedy prídeme z túry navonok vysmiati, ale vnútri sme šediví.

Ako dlho sa dá robiť horské vodenie?

MB: Dúfame, že dlho, baví nás to, hoci milióny z toho nevytočíme. Dobrý horský vodca je starý horský vodca, ktorý už kadečo zažil. My sme ešte relatívne mladí. Niektorí kolegovia ešte stále vodia aj po šesťdesiatke. Fyzicky sa to dá zvládnuť, potom už ubúdajú sily.